Teuškin blog

Zrazu mám pocit, že sa nemám s kým rozprávať. Akoby som nemala komu dôverovať. Ľudia vravia: "Mne možeš povedať všetko," ale keď Vy nemáte pocit, že je to tak naozaj, ťažko s tým niečo spravíte. Nemôžete im ani povedať, že sa to nedá, lebo by Vás kamsi poslali... A tak im nepoviete, že Vás vôbec niečo trápi. Mlčíte a sami riešite svoje problémy, a pritom čakáte, že niekto Vám s tým pomôže. Mám v sebe taký bordel, toľko myšlienok a neviem, ktoré sú tie prednostné, tie, ktoré ma ničia najviac. Stále si vravím, že sa tým nemám zaoberať, no keď sa pustím do nejakej činnosti, stále myslím len na ten bordel v mojej hlave a živote a nemúžem sa na nič sústrediť. Pritom viem, čo je pre mňa to dôležité, to čo by ma malo trápiť najviac, lenže akosi práve na to sa nemôžem sustrediť vôbec... A tak mám na kolenách položenú knihu z ekonómie a píšem tento text, na papier, písmom, ktoré asi ani ja sama neprečítam, perom, ktoré píše ako sa mu chce a pozerám na svoj čerstvo vytrhnutý vlas, ktorý asi dokonale vyjadruje moje vnútorné cítenie... Časti má tenké a svetlé, časti hrubé a tmavé. Svetlé a tmavé obdobia sa striedajú. Jemnosť strieda hrubosť, no oba jeho konce sú tmavé a hrubé. Snaží sa mi tým vari naznačiť, že človek sa ponaučí z vlastného života a stane sa drzým? Vraví sa, že život visí na vlásku... Nie je potom lepšie ak visí na hrubom vlásku?

Len pár hodín potom, čo som napísala tento článok som pochopila, že predsalen je niekto, komu naozaj môžem povedať všetko. Teraz ma len zaráža, že je ten človek len jeden. Nie je to málo? Btw - si to Ty...