Ako malé deti snívame o svojej budúcnosti. Každý z nás má predstavu, čo by chcel robiť. Kozmonaut, speváčka, policajt, herečka... Postupne sa naše sny menia a túžime stále po niečom inom. No oe nás sa očakáva prvé veľké rozhodnutie asi v 15-tich výberom strednej školy (prípadne za niekoho vyberú rodičia). Neskôr volíme či ísť, alebo neísť na výšku a kam. Lenže koľkí z nás vedia čo chcú robiť? A ťažko povedať, či nás naše vybraté budúce zamestnanie bude reálne baviť. Koľkí z nás majú také šťastie, že robia to, čo vždy chceli a čo ich baví?
Keď som bola malá určite som chcela byť speváčka – prvý problém – neviem spievať. Určite som chcela byť herečka – druhý problém – na VŠMU berú príliš málo ľudí, a keďže som vždy bola skôr hanblivá (čo sa zmenilo neskoro na to, aby som VŠMU mohla aspoň skúsiť), tak svoje herecké umenie predvádzam len v súkromí. Ďalší problém herectva je, že na SR sa ťažko uplatniť a o prerazení v zahraničí ani nehovorím.
Obdobie môjho neskoršieho dectva sa točilo okolo tenisu. Lenže som sa nechala odradiť veľkým tlakom. Veľmi to ľutujem. Keby som bola pokračovala a pridala intenzitu, mohla som byť možno už známa aspoň medzi dorastom. Potenciál som mala... Aj keď asi vďaka snowboardu by to nezvládlo moje koleno, ktoré už teraz hapruje pri väčšej zime...
Zvolila som ekonómiu. Dúfam, že raz budem mať titul z EUBY. Ale už teraz viem, že to, čo by som chcela robiť naozaj, je len ďalší „decký sen“ a bude len mojim koníčkom. Minimálne z dvoch dôvodov:
-
nie som dosť dobrá
-
nie som dosť dobrá, aby ma písanie uživilo.
Veľa šťastia a správnych rozhodnutí želá
Vaša Teuška
Komentáre
Tak
veľa šťastia aj tebe
z toho som pochopil
Teuš,
chlapci