Sedela v šere a neprítomný pohľad upierala niekam do diaľky. Bolo jasné, že tam nevidí stenu ako všetci ostatní. Ľudia okolo boli pre ňu len vzduch, nikoho nevnímala, zato oni vnímali ju. Jej smútok bol hmatateľný. Stačil jeden pohľad na ňu a človeku sa chcelo plakať. Nik nevedel kde k tomu svojmu smútku prišla. Poznali ju len takú. No ona taká nebola vždy. Donútili ju. Jej takmer nepatrný smútok sa prehlboval tým, že ho najprv nik nevidel. Potom sa postupne zväčšoval, ľudia si to začali všímať, stále sa jej všetci pýtali, čo jej je, prečo je smutná, kázali jej aby sa usmiala... Ona to nechcela počúvať. Keď sa niekto pozeral, snažila sa čo najlepšie zahrať dobrú náladu. Jeden úsmev na počkanie, ešte niečo k tomu? Ďakujeme, prídite aj nabudúce... Nádychom tie slová dostávala do seba, ale vydychovala len čistý kysličník uhličitý. Všetko to držala v sebe. V hlave sa jej ozývali všetky tie hlasy a tlkot vlastného srdca. Pomalý, pravidelný tlkot. Rokmi, počas ktorých svoje srdce nevyužívala, začalo strácať význam. Na prázdnotu si zvyklo. Jeho jedinou úlohou bolo pumpovať krv. Nič viac. Slabé steny potrhané jazvami začínali povoľovať. Cítila každý jeden pohyb, každé zovretie a uvoľnenie. Aj preto len nehybne sedela. Vedela, že nemá vyznam niečo robiť, jej srdce by nezvládlo fyzickú námahu a tú psychickú tiež prestávalo zvládať. Preto sa naučila myslieť len na jednu jedinú vec. Myslela na ňu neprestajne. Nikdy na nič iné. Len na pomstu. Raz sa pomstí, aj keď z druhého sveta, ale pomstí sa. Každému jednému. A tak, s touto myšlienkou, poslednýkrát bolestivo vydýchla.
Komentáre
tak
sad
Ak by si sa niekedy v živote cítila, tak smutne, že by si si myslela, že už nikdy to nebude také ako predtým, tak sa ozvi a spolu niečo vymyslíme. Lebo nechcem aby to tvoje dobré srdiečko prasklo od toľkého žiaľu !!!
oooo
=)