Alebo o tom ako sa cíti človek v neznámom meste...
Sedela som vo vlaku smerom do Bratislavy a hľadela som von oknom. Myslela som si – konečne. Moja prvá cesta, ktorú absolvujem sama, moja skušobná cesta. Šla som na zápis na vysokú školu. Tešila som sa. Rozmýšľala som nad tým všetkým, že budem žiť sama, budem za seba zodpovedná, proste budem žiť svoj život. Vystúpila som na Hlavnej stanici, kde som sa stretla s kamarátkou. Možno to bolo aj tým, že som sa viac-menej spoliehala na to, že vie kam ideme a preto som tak príliš nesledovala kde, čo a ako... Proste zrazu to na mňa celé doľahlo. To, že neviem kam ísť a ako tam vôbec ísť, to že naozaj budem za seba zodpovedná a nedostanem všetko pod nos, to že sa budem musieť naučiť žiť sama vlastný život...
Pohľad na svetlá tohto veľkomesta ma celkom rozrušil. Odchádzam od svojich blízkych za neznámymi ľudmi, od známych ulíc k tým, po ktorých budem blúdiť...
Prúdy ľudí idúcich za svojimi cieľmi a medzi nimi jedna postava, ktorá sa stráca v dave.
Na druhýkrát som sa celkom zorientovala, blúdila som pomenej a zistila, že okrem internátnych socialnych zariadení je to celkom v pohode. Veď spoznám nových ľudí, naučím sa samostatnosti a budem robiť čo chcem, kedy chcem.
A tak, po ceste späť, napchatá v preplnenom kupé, som si uvedomila, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie.
Komentáre