Už hodnú chvíľu sedím v kresle, nohy mám vyložené na posteli, na kolenách položenú dosku a na nej notebook, na ktorého obrazovke je fotka. Mohla by som povedať, kde je to fotené, kedy, číslo fotky, dokonca by som mohla povedať aj príbeh. Ako sa to celé odohralo, čo tomu predchádzalo, ale to nie je podstatné. To čo chcem povedať je to jediné, čo mi teraz napadá, keď tú fotku vidím...
Nech sa stalo a nech sa stane čokoľvek, chcem ťa ešte aspoň raz vidieť, raz sa pozrieť do tvojich očí, raz počuť tvoj smiech, raz s tebou mlčky stáť na nábreží a pozerať do diaľky, raz ťa objať, raz ti povedať, že ťa mám rada.
Viem, spravila som veľa chýb, no kto ich nerobí. Viem, povedala som veľa hlúpostí, ktoré ma potom mrzeli, no nedalo sa inak. Viem, mala by som sa správať tak, aby som nemusela prosiť o odpustenie, no teraz to robím. Viem, že čas už nevrátim a veci už nikdy nebudú ako bývali. Viem, že zabudnúť je tažké, no skúsme pokračovať tam, kde sme skončili.
Viem, že teraz vyzerám ako trápny magor, no je mi to jedno, ak mi to vráti to, čo som mala. Mala a nechala ísť...
Komentáre
:-)
asi
angie
uz niekolkokrat som si povedala ze proste to tak malo bat, ze je to osud a presne ako si napisala, ze ma caka nieco lepsie. no zatial som si nevsimla ze by to bolo lepsie. mozno to bude tym ze ludia stastie neberu ako nejaky vynimocny stav a nevnimaju ho tak intenzivne ako smutok a sklamanie... alebo neviem... ale urcite bude zas dobre... a este raz dakujem