Viacerí ľudia z môjho okolia mi povedali, že píšem príliš smutne. Niektorí sa vyhováraju na môj vek, že by som mala sršať optimizmom a podobne. No existuje jednoduché vysvetlenie...
Viete, koľko umelcov bolo docenených až po smrti? A ja jednoducho chcem byť ocenená skôr. Stále nechápete? Smutné veci majú väčšiu hĺbku, sú prepracovanejšie. Je to prosté. Keď sú ľudia šťastní, užívajú si to a nezaoberajú sa úvahami a podobne. Ale keď je človek smutný, stále rieši, uvažuje... A píše...
A ja, napriek tomu, že smútok nemám rada, sa v ňom inšpirujem... Píšem aj optimistické diela, no nepovažujem ich za prepracované. A vlastne, v dnešnej dobe ľudí aj tak viac pútaju tragédie ako komédie, pády ako vzostupy, sklamania ako radosti, násilie ako harmónia...
Žijeme v narušenej dobe, alebo to tak bolo vždy?
Komentáre
myslím
terreza
co sa tyka pawlovskej... citala som od nej zbierku poviedok charakter mlcel a mluvilo telo. podla mna to bolo take celkom zabavne citanie. hlavne sa to cita lahko a nejde tam o hlbku. ale podla mna vie veci podat. ibaze ona je moj opak, zameriava sa skor na tie vesele prihody...