Teuškin blog

Jedna moja skvelá kamarátka, ktorú týmto pozdravujem :), robila „recepčnú“ v nejakom podniku. Ani zďaleka teda nebol luxusný, ale dajme tomu, sme na Slovensku a nie v Kambodži. Akosi sa jej podarilo dotlačiť ma k tomu, aby som sa tam, hmmm, zamestnala (asi na mňa niečo mala čím ma donútila :)), ja som jej teda len povedala, aby mi neposlala nejakého nechuťáka a ona súhlasila. Tak som teda išla do niečoho, čo mala byť zrejme izba. Asi tri schody viedli skôr k niečomu, čo vyzeralo ako sauna, v ktorej sa dá len ležať. Asi meter krát dva krát dva, celé z dreva. Tak som si tam ľahla a čakala koho mi pošle. Drevené posuvné dvere som mala otvorené tak, aby som videla kto príde. No Vina Diesla si asi nechala pre seba a mne poslala vysokého kučeravého blonďáka, ktorý sa podobal na istého známeho Košičana... Pozrela som sa na ňu, či to myslí vážne a ona sa na mňa usmiala, celá hrdá, mysliac si, že splnila svoj sľub a neposiela mi nechuťáka... A ja som bola zúfala. Košičan vstúpil do sauny, zatiahol dvere a začal nás prikrývať perinou, ktorá sa tam bohvie odkiaľ vzala (asi nosí jednu vo vrecku pre prípad núdze :)). Chvalabohu mám silné sebapoznanie a vždy si nastavím budík na správny čas. A tak neviem čo sa stalo po prikrytí perinou. Natiahla som sa za telefónom, vypla budík a usmievala sa, keď som si uvedomila čo sa mi snívalo za somarinu. Pomaly som sa vyhrabala z postele, šla som pod sprchu a zistila že, ako vždy, nestíham. Bola som dohodnutá s kamoškou, že sa stretneme pred školou, aby mi konečne dala obrázok, čo mi nakreslila. Stihla som predtým ešte aj nakúpiť, a keďže ona sa ponáhľala do školy, lebo už tiež meškala, len mi to podala a šla. A keď som ten obrázok videla, prvýkrát naživo, aj s venovaním, tak som sa znova usmievala. Potom som lúštila anglicko-numerický text, pretože mi to trochu robilo problém... Napokon sa mi podarilo rozlúštiť 2GR82B4GOT10 ako too great to be forgotten, a dúfam, že je to tak správne :) A mimochodom, ďakujem Renátka, je to naozaj nádherné.
To už som bola u seba a vybrala som sa, že si idem spraviť obed. Vyšla som na chodbu, siahla na vypínač a nič. Myslela som, že som sa netrafila, lebo som ho len tak šmajchla opakom ruky. Tak som teda zapla varič a nezasvietilo sa ani svetielko na ňom. Čudná náhoda, vravím si. Potom pozriem na mikrovlnku a ani tá nesvietila. Tak som sa tentokrát ironicky usmiala nad tým aké mám šťastie. Práve keď som taká hladná a nemám čas čakať, kým pustia elektriku... Tak som si dala aspoň rožok a šla som. Na zastávku som došla zároveň s autobusom, a na ďalší som čakala asi minútu. Takže úplne super! V robote som si čítala vtipy, keď som nemala zákazníkov. Aby ste sa aj vy trochu zasmiali:

Manžel sa vráti zo služobnej cesty. Žena má doma troch chlapov a nevie kam ich schovať. Tak ich dá do vriec na balkón. Chlapík si ide zapáliť a zbadá vrecia, tak sa pýta ženy, čo sú to za vrecia. Manželka mu vraví: bola tu svokra, nechala tu niečo na jedlo.
Chlapík kopne do prvého vreca, odtiaľ sa ozve kvik, kvik. Chlap si pomyslí: bravčovinka dobre. Kopne do druhého, ozve sa muuu. Hovädzinka, mňam. Kopne do tretieho a nič. Kopne znova a stále ticho. Naštve sa zoberie lopatu a buchne po vreci. Odtiaľ sa nasrane vyhrabe chlap a vraví: do riti, keď som ticho, tak som zemiaky!

Podvečer ma prišiel pozrieť strážnik, čo je v noci vedľa na stavbe a zoznámili sme sa pred dvoma dňami, a náhodou zistili, že sme obaja z Turca, čo bolo veľmi milé. Dnes som ho ukecávala, aby si niečo kúpil, až sa mi ho podarilo zlomiť a kúpil niečo aj mne. Tak sme si trochu pokecali, skrátil mi trochu čas. No a potom som nestihla všetko, čo som mala, ale nevadí, aspoň budem mať čo robiť aj zajtra... Ako som zamykala, videla som, že ide autobus. Ale ako na potvoru akurát išli autá, tak som zúfalo stála pri kraji cesty a dúfala, že ma niekto pustí. Podarilo sa mi prebehnúť na druhú stranu a videla som, že autobusár čakal len na mňa. Zrejme videl to zúfalstvo v mojich očiach a počkal ma. Keď som potom vystupovala s busu, tak som mala možnosť sa naňho pozrieť. Bol taký celkom mladý a pomerne sympatický. A všimla som si, že sa na mňa pozrel, keď šiel okolo. Asi nebola náhoda, že ma počkal :D. No ako som vystúpila z autobusu, tak som si uvedomila, že môj pocit, že som na niečo zabudla, bol správny. Zabudla som si dáždnik v robote (dúfam že ho tam zajtra nájdem, lebo ho mám rada), ale to mi vôbec nevadilo, pretože pri ôsmych stupňoch, ktoré ukazoval teplomer na športovej hale Pasienky, som mala pocit, že to čo padá sú miniatúrne kryštáliky ľadu a nie dážď. A musím povedať, že opilec, ktorý stál vedľa mňa na prechode a povedal mi, že Bajkalská je najkrajšia ulica v Blave sa veľmi nemýlil. Pohľad na svetielka žeriavov strácajúcich sa v tom hustom minikryštalickom snežení bol nádherný. No a keďže som dnes mala taký šťastný deň, čo sa týka autobusov, tak aj ten na ktorý som mala čakať asi sedem minút, išiel o štyri skôr :)
Po ceste zo zastávky k sebe som si uvedomila ešte jednu vec. Že nech je akokoľvek zamračené, tak v období okolo splnu je vždy oveľa jasnejšie (alebo to bude tým, že sa svetlá mesta odrážajú späť?). No a keďže elektrika už išla, spravila som si konečne svoj vytúžený obed, lenže trošku neskôr. A bol dobrý.
A práve som si uvedomila, že zajtra je už piatok a ja mám pocit akoby som len včera prišla, a pritom je to už päť dní :P A ďalšia vec, na ktorej sa bavím sú preklepy, ktoré sa mi počas písania tohto článku podarili. A to to píšem dve hodiny :D
Dúfam, že zajtrajšie ráno začnem prebudením z krajšieho sna. Zvyšok by mohol ostať :)

Vám prajem taktiež pekné sny a milé maličkosti, ktoré potešia.
Krásny deň